Viliam Šalgovič

Viliam Šalgovič (* 12. december 1919, Ružindol – † 6. február 1990, Bratislava) bol slovenský a česko-slovenský politik Komunistickej strany Slovenska, jeden z hlavných predstaviteľov konzervatívneho prúdu v KSČ a člen kolaboračného prosovietskeho krídla v strane v čase invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska, poslanec Národného zhromaždenia ČSR na prelome 40. a 50. rokov a potom dlhodobý poslanec Slovenskej národnej rady a Snemovne národov Federálneho zhromaždenia až do roku 1990, kedy krátko po nežnej revolúcii spáchal samovraždu.

Vyučil sa za typografa. Za vojny slúžil v armáde Slovenského štátu. V roku 1943 prešiel k Červenej armáde. Absolvoval vojenské učilište v ZSSR a pôsobil ako osvetový dôstojník u 1. československého armádneho zboru. Po oslobodení bol v rokoch 1945-1951 spravodajským dôstojníkom československej armády, spojencom Bedřicha Reicina.

Na základe výsledkov parlamentných volieb roku 1946 bol zvolený do Slovenskej národnej rady. Vo voľbách roku 1948 bol zvolený do Národného zhromaždenia za KSČ vo volebnom kraji Bratislava. Zasadal tu do konca funkčného obdobia, teda do volieb do Národného zhromaždenia roku 1954. Do SNR sa potom vrátil roku 1962 a mandát v nej obhájil vo voľbách roku 1964.

V rokoch 1946-1989 sa uvádza ako účastník zasadnutí Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. V rokoch 1950-1962 a znovu od roku 1975 do roku 1990 bol členom Ústredného výboru KSS. V rokoch 1958-1962 navyše aj vedúcim oddelenia ÚV KSS. V medziobdobí, v rokoch 1962-1968 a 1970-1975 bol podpredsedom Ústrednej kontrolnej a revíznej komisie KSS. Od roku 1975 členom predsedníctva ÚV KSS. Zastával aj stranícke posty v celoštátnej komunistickej strane. XII. zjazd KSČ ho zvolil za člena Ústrednej kontrolnej a revíznej komisie KSČ. Vo funkcii ho potvrdil XIII. zjazd KSČ i XIV. zjazd KSČ. XV. zjazd KSČ ho dosadil na post člena Ústredného výboru Komunistickej strany Česko-Slovenska. XVI. zjazd KSČ a XVII. zjazd KSČ ho na tejto pozícii potvrdil.

Od júna do augusta 1968 zastával post námestníka ministra vnútra ČSSR. Patril do skupiny prosovietskych funkcionárov, ktorí sa podieľali na plánovaní invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska. Bol agentom KGB. Na mimoriadnom zjazde KSS v auguste 1968 bol dočasne z vedúcich pozícií v Komunistickej strane Slovenska odstránený.

Jeho politická kariéra potom pokračovala za normalizácie. V roku 1969 bol česko-slovenským vojenským pridelencom pri ambasáde ČSSR v Maďarsku. V rokoch 1975-1989 bol poslancom a predsedom slovenskej národnej rady. V čele SNR nahradil zosnulého Ondreja Klokoča. Ako predstaviteľ otvorene kolaboračnej prosovietskej ultraľavice v KSČ bol nebezpečný aj ľuďom ako Gustáv Husák. Historik Jan Rychlík vykladá Šalgovičov nástup do predsedníckej funkcie v slovenskej národnej rade ako pokus Husáka dostať Šalgoviča z aktívnej politiky na skôr ceremoniálny post.

Od roku 1975 bol tiež predsedom slovenského Ústredného výboru Zväzu československo-sovietskeho priateľstva. V roku 1969 mu bol udelený Rád práce, v roku 1973 Rád Víťazného februára a roku 1979 Rád republiky.

Dlhodobo pôsobil v najvyšších zákonodarných zboroch. Po vykonaní federalizácie Česko-Slovenska zasadol do Snemovne národov Federálneho zhromaždenia. Mandát nadobudol až dodatočne v máji 1970. Do federálneho parlamentu ho nominovala Slovenská národná rada. Mandát získal aj vo voľbách roku 1971 (volebný obvod Západoslovenský kraj), voľbách roku 1976 (obvod Rimavská Sobota), voľbách roku 1981 (obvod Banská Bystrica) a voľbách roku 1986. V poslaneckej funkcii zažil zamatovú revolúciu, po ktorej v decembri 1989 odišiel z verejných postov a začiatkom februára 1990 spáchal samovraždu.

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Viliam Šalgovič na českej Wikipédii.

• Viliam Šalgovič v databáze Národní knihovny ČR
• Viliam Šalgovič v parlamente
• Šalgovič na totalita.cz