Stanislava Jendraššáková

Stanislava Jendraššáková (rodená Čamrdová; * 4. apríl 1932, Banská Bystrica) je slovenská režisérka a strihačka prevažne krátkych dokumentárnych filmov.

Po pätnásťročnej praxi v strihačskej dielni prichádza so svojím režijným debutom Ozveny slávnych dní (1974). Ide o dokumentárny filmový triptych o hudobných dielach, ktorých vznik bol inšpirovaný udalosťami Slovenského národného povstania. Téma umenia predstavuje aj naďalej značnú časť jej režijnej tvorby. Priamo k hudbe sa vracia v životopisnom filme Národný umelec Eugen Suchoň (1978), v ktorom tento hudobník aj sám vystupuje. Neskôr prechádza aj k populárno-vedeckému štýlu v krátkom dokumente Musica antiqua slovaca (1981), kde predstavuje hudbu zo 14. až 18. storočia z oblasti stredného Slovenska a Spiša. Rozvoj filmového umenia a techniky na Slovensku zachytila spolu s Karlom Plickom v dokumente Na druhej strane kamery (1975).

Okrem umenia sa Jendraššáková vo svojich dielach venuje aj historickým či sociálnym témam. Tri jej dokumenty sú zamerané priamo na výchovu detí a následne ich uplatnenie v spoločnosti, keď sa z nich stanú mladí, dospelí ľudia. Príbeh Vlada, Marienky a Joja (1986) zachytáva život troch opustených detí a následne sa k nim po dvadsiatich rokoch vracia, aby skúmal ich momentálnu spoločenskú situáciu. V propagačnom filme Kým vypláva loď (1978) zasa Jendraššáková predstavuje možnosti atraktívnych učebných odborov pre mladých ľudí v komárenských lodeniciach. Svoju režijnú aj strihačskú tvorbu uzatvára reportážou zo salamandrového sprievodu Salamander (1988) v Banskej Štiavnici k 750. výročiu udelenia mestských privilégií.

Na poste režisérky pôsobila Stanislava Jendraššáková vo filmových žurnáloch Sonda v rokoch 1985 – 1987 a Kinožurnál 1984 – 1989.

Dlhometrážne filmy

Aj keď Jendraššáková pracovala prevažne v krátkometrážnej tvorbe, nájdeme aj niekoľko celovečerných titulov. V roku 1965 sa podieľala na dvoch televíznych adaptáciách diel slovenskej literatúry – Oko za oko podľa poviedky Janka Jesenského Čara a Neprebudený od Martina Kukučína. O tri roky neskôr bola súčasťou filmového experimentu Dialog 20-40-60 (1968). Išlo o trojicu krátkych filmov rôznych režisérov, ktorú spojoval rovnaký dialóg. Jendraššáková robila strih prvej časti "20" s režisérom Jerzym Skolimovskym. Uzamknutie na 20 rokov v trezore si vyslúžil kolektívny dokument Čas, ktorý žijeme (1968), ktorý bezprostredne reagoval na obrodný proces a Pražskú jar v roku 1968. Ďalšia adaptácia, tentoraz rovnomennej novely Vincenta Šikulu, a zároveň Jendraššákovej posledný dlhometrážny titul, S Rozárkou prišla v roku 1970.

Krátkometrážne filmy

Jendraššákovej strihačské začiatky na začiatku 60. rokov sa nesú v znamení poľnohospodárstva. Filmy ako Boj o úrodu (1960) či Majstri v žatve (1962) zachytávajú problémy aj radosti slovenských poľnohospodárov. Krátko na to začína Jendraššáková spolupracovať na tvorbe náučných a osvetových filmov určených pre deti a mládež. Tu môžeme nájsť aj dvojicu krátkych dokumentov o filmovej reči (jeden o obraze a zvuku, druhý o strihu), ktoré boli určené do škôl ako náučný materiál. Televízny film Bratislava mesto hudby (1965) ako Jendraššákovej prvý dokument s hudobnou tematikou odštartoval líniu podobných diel, na ktorých sa neskôr podieľala počas celej tvorby. Hneď v ďalšom roku spolu s Jozefom Zacharom vytvorili hudobne ladený dokument o problémoch manželstva Model manželstva (1966). V podobných tematických zaradeniach (reportáže, poľnohospodárstvo, folklór, umenie, náučný film) sa niesol aj zvyšok Jendraššákovej tvorby.

Na poste strihačky pôsobila vo filmových žurnáloch Týždeň vo filme v rokoch 1959 – 1980 a Československý filmový týždenník v roku 1984.