Pavel Maňka

Rodisko, štúdiá, vzdelanie

Pavel Maňka sa narodil 21. mája 1929 v Leviciach. Zomrel 4. septembra 2015 v Bratislave. Do Bratislavy sa presťahoval s dvomi bratmi Igorom a Tomášom, a s rodičmi Irenou a Júliusom v roku 1945 po zlých časoch, kedy ich fašisti v tridsiatom ôsmom vyhnali z vlastnej zeme a ďalších peripetiách sa usadili v Bratislave v Novom Meste. Traja bratia tu zažili rozkvet vetroňov v Dúbravke a na Vajnorskom letisku, kde trávili každú voľnú chvíľu vo vzduchu na krídlach. Táto vášeň lietania Pala sprevádzala po celý život, menila len formu.

Po absolvovaní strednej Školy umeleckého priemyslu študoval v rokoch 1951 – 1956 na VŠVU v Bratislave u prof. Jána Želibského.

Palove hľadanie vo výtvarnom prejave bolo v kontexte s vývojom abstraktného umenia v Európe. Od roku 1961 sa zúčastňoval na neverejných výstavách abstraktnej tvorby. Bol členom klubu Konkrétistov od r.1969 vystavoval s mladými talentami v Bratislave, Prahe, Viedni, Brne,... Slovenské publikum moc nerozumelo jeho moderným víziám, o to viac bol úspešný na sérii výstav v galériách Českých mies v 60-tych rokoch. V rokoch 1969 – 1989, počas komunistického režimu za zavretou železnou oponou bola moderná abstraktná tvorba považovaná za prehrešok voči spoločnosti. Na celých 20 rokov sa odmlčal verejnosti a v skromnosti a tichosti tvoril v ateliéri na Pohronskej ulici. Opäť od roku 1991 vystavoval na spoločných výstavách a salónoch. Samostatnú výstavu mal v galérii Cypriána Majerníka v roku 2012 pod kurátorským vedením Jiřího Valocha. „Pavlovi Maňkovi prináleží časové prvenstvo v obrate k abstraktne – geometrickému tvarosloviu v slovenskom maliarstve po druhej svetovej vojne.“ napísala Ľuba Belohradská.

V súkromnom živote sa vedome vzdal rodinného života, aby nezaťažoval najbližších svojim poslaním umelca, tvorcu a bohéma. Mal toľko nápadov, že ich zaznamenával na každý kúsok papiera: obálky, noviny, účty, škycáre, servítky.... Bol vzdelaný a kultivovaný askéta s hravosťou, rozprávkovou fantáziou a videním priestoru v dimenziách nepozemšťanov.

Bol modernista, avantgardista, ufonista, letec, maliar, konštruktér a konštruktivista, vizionár, soliterista, filozof, fantasta, predstihol v mnohom svoju dobu a preto bol často nepochopený, nepovšimnutý bratislavský konštruktér.

Samostatnou časťou jeho tvorby sú lietadlá, vytvoril dizajn stoviek lietadiel a vznášadiel, ktoré všetky lietajú v podobe modelov z balzy, papiera a polystyrénu.

Jeho duch nestarol, veril v dobro. Sám povedal: „Veda, technika a umenie umožnili dosiahnutie súčasného vysokého stupňa našej civilizácie, neustále sa zväčšuje rádius tvorivých možností v globálnom meradle. Mám rád technické výtvory, modernú architektúru a umenie. Ladné línie a čisté farby športového automobilu vzbudzujú vo mne esteticko-dynamické vzrušenie, podobne štart raketoplánu, priťahuje ma kozmický priestor. Paralelne s technikou, aj vo výtvarnom umení nastal rozvoj všetkými smermi. Mne sú blízke konštruktivistické tendencie, umožňujúce vyjadrenie až samotnej podstaty sveta. Dá sa to formulovať jednou vetou – všetko je vlnenie, sú len rôzne formy vlnenia. V reálnom svete je to asi DUCH, ENERGIA, HMOTA, ČAS. Príťažlivosť, ako jedna z foriem energie je v každej hmote, či živej bytosti. Potom by sa dalo povedať, že GRAVITÁCIA = LÁSKA, LÁSKA = CIT Kde nie je láska, tam je rozpad, chaos.“

• 1960 MLADÍ VÝTVARNÍCI BRATISLAVY, MGB (Mestská galérie Bratislava)
• 1961 KONFRONTÁCIE I., ateliér J. Jankoviča, Bratislava
• 1962 KONFRONTÁCIE II., ateliér A. Rudavského, Podunajské Biskupice, Bratislava
• 1963 OBRAZY, Malá scéna SND, Bratislava
• 1963 SÚČASNÉ SLOVENSKÉ UMENIE, Jízdarna Pražského hradu, Praha
• 1966 SIEBEN JÜNGE KÜNSTLER AUS BRATISLAVA, Viedeň, Rakúsko
• 1969 MODERNE UND NAIVE KUNST AUS DER SLOWAKEI, Braith-Mali Museum, Biberach an der Riss, Nemecko
• 1969 KLUB KONKRÉTISTOV, Pavilón ZSVU, Bratislava
• 1970 KLUB KONKRÉTISTŮ, Dům pánů z Kunštátu, Brno
• 1971 – 1989 nevystavoval, preto že abstraktnú tvorbu komunistický režim nedovoloval, Bez prestávky však tvoril v svojom ateliéri.
• 1991 ABSTRAKCIA, Slovenská výtvarná únia, Bratislava
• 1993 SALÓN ´93, Galéria Heffner, Bratislava
• 1994 SALÓN ´94, Galéria Heffner, Bratislava
• 1995 ŠESŤDESIATE ROKY V SLOVENSKOM VÝTVARNOM UMENÍ, SNG Bratislava
• 1996 ŠESŤDESIATE ROKY V SLOVENSKOM VÝTVARNOM UMENÍ, SNG, Zvolenský zámok, Zvolen
• 1996 SALÓN, Umelecká beseda slovenská. Bratislava
• 1997 SALÓN, Umelecká beseda slovenská. Bratislava
• 1997 KLUB KONKRÉTISTŮ, Oblastní galérie Vysočiny, Jihlava ČR
• 1998 KLUB KONKRÉTISTŮ, Oblastní galérie, Liberec ČR
• 1998 KLUB KONKRÉTISTŮ, Galérie Klatovy – Klenová, ČR
• 1998 KLUB KONKRÉTISTŮ, Galérie výtvarného uělní, Ostrava, ČR
• 1999 KLUB KONKRÉTISTŮ, Alšova jihočeská galerie, Hluboká nad Vltavou ČR
• 1999 KLUB KONKÉTISTOV, SNG Bratislava
• 2000 SALÓN, Umelecká beseda slovenská. Bratislavaä
• 2001 KLUB KONKÉTISTOV – POCTA A.KLIMOVI, Galéria Z, Bratislava
• 2001 SALÓN, Umelecká beseda slovenská. Bratislava
• 2002 SALÓN, Umelecká beseda slovenská. Bratislava
• 2003 SALÓN, Umelecká beseda slovenská. Bratislava
• 2006 BIENÁLE VOĽNÉHO VÝTVARNÉHO UMENIA 2006, Spoločnosť voľných výtvarných umelcov, USB Bratislava
• 2008 HRANNICE GEOMETRIE, Galéria Z, Bratislava
• 2010 HRANNICE GEOMETRIE, Dom umenia, Bratislava
• 2010 SOUČASNÁ SLOVENSKÁ GEOMETRIE 1, Galéria mesta Plzně, ČR
• 2011 BRATISLAVSKÉ KONFRONTÁCIE 1961 – 1965, Galéria Cypriána majerníka, Bratislava
• 2013 1963 – PREDVEČER SLOVENSKEJ NEOAVANTGARDY, Galéria Cypriána majerníka, Bratislava

2012 PAVEL MAŇKA – BRATISLAVSKÝ KONŠTRUKTÉR, Galéria Cypriána majerníka, Bratislava 2015 PAVEL MAŇKA, ateliér na Pohronskej ulici, Bratislava

• E. Šefčáková: Konfrontácia (Výstava mladých slovenských umelcov nefiguralistov v Bratislave) Mladá tvorba. 1964, č.11, str.38-41
• Ľ. Belohradská: Konfrontácia nových postupov, Pravda 17.2.1968
• E. Šefčáková: Klub konkrétistov v Bratislave, Výtvarný život, 15, 1970, č.4 str. 22-
• Pohribný: Klub konkrétistů po dvaceti letech, Revue K, 1988-89, č. 32 – 33
• Kolektív: Šesťdesiate roky, katalóg výstavy SNG, Bratislava 1995

(Mgr. Naďa Kančevová PhD.) Uzavretý solitér, experimentátor a konštruktér, jeden z priekopníkov abstraktno- geometrickej tendencie na Slovensku1 – aj tak by sa dal v krátkosti charakterizovať nedávno zosnulý bratislavský výtvarník Pavel Maňka. Autorova pozostalosť, vo svojej pomerne jasne štruktúrovanej podobe2, obsahuje niekoľko vrstiev materiálu (nielen umeleckého), ktorý by si nepochybne zaslúžil hlbšiu bádateľskú pozornosť. Ako celok je tento materiál jednak cestou k Maňkovmu dielu a zároveň cestou k nemu samotnému.

Životný priestor

Nahliadnutie do prostredia, v ktorom sa celá pozostalosť v súčasnosti nachádza – pohľad do ateliéru a zároveň príbytku v dome na Pohronskej ulici nám pomáha uvedomiť si podmienky, kontexty a inšpirácie, ktoré v jeho živote a tvorbe rezonovali najsilnejšie. Prechádanie týmto priestorom prezrádza hlboké, priam meditatívne sústredeníie človeka, „askétu akéhosi vlastného –izmu“3, ktorého životný štýl a spôsob práce by zniesli prirovnanie s rehoľou. Tento zatiaľ intaktne „zakonzervovaný“, malý kus špecifickej bratislavskej architektúry bol Maňkovým úkrytom, rituálnym miestom i dielňou, v ktorej ostáva naďalej sprítomnený v niekoľkých rovinách svojej tvorivosti : jednak v jej najvýraznejšej podobe, teda v abstraktných plošných a priestorových dielach, ale aj v urbanisticky ladených návrhoch a kompozíciách motivovaných záujmom o vesmír a sci-fi problematiku a napokon aj v nespočetnom množstve dizajnérskych prototypov (modelov) lietadiel, odrážajúcich jeho celoživotnú posadnutosť lietaním na vetroňoch a leteckým modelárstvom.

Na ceste k abstrakcii

Maňka nepatril k autorom „chrliacim“ gejzíry nápadov, svoj tvorivý potenciál koncentoval sústredene jedným smerom – k rozvíjaniu vlastného autorského programu, v ktorom sa opieral o premyslenú kompozíciu celku, redukovanie farebnej škály a čisté jasné tvary. Svoje diela postupne očisťoval od všetkého „nedôležitého“ a „nadbytočného“. Každý prvok, každá línia v procese jeho tvorby nadobúdali svoj maximálny význam a dôležitosť. Je zrejmé, že pre samotného Maňku bolo toto neustále hľadanie harmónie celku zároveň aj vyjadrením akéhosi životného postoja, resp. výrazom vnútorného presvedčenia smerujúceho k transcendencii. V roku 1966 sa ho pokúsil teoreticky zdôvodniť slovami: „[...] Rovná narysovaná čiara je vlastne kus nekonečna, má viditeľné pokračovanie oboma smermi. Seriálové opakovanie určitých prvkov zase imituje fázový časový posun. Tak ako jednotlivé častice hmoty spája gravitácia a ďalšie sily aj v umení každá skladba či kompozícia vznikne po realizácii určitej myšlienky či koncepcie. Pôsobením fyzikálnych síl, určitých zákonitostí a tvorčej invencie vznikajú originály smerujúce k vytvoreniu novej umelej prírody. Psychotronika odhalila fakty o existencii poľa u každého objektu, u živých bytostí biopole a vyžarovanie kladnej alebo zápornej energie. V súčasnom období sa snažím, síce v malej miere, obohatiť výtvarné objekty práve o túto dimenziu, aby vyžarovali kladné pole pozitívne pôsobiace na psychiku človeka. [...] Myslím, že výsledky tohto až laboratórneho experimentovania jednotlivcov by mali prejsť do snahy o vytvorenie celoplanetárneho estetizovaného prostredia, harmonicky napojeného na mikro a makrokozmos.“4 Hoci Maňkove prvé, kubisticky ladené diela ešte prezrádzali inšpiráciu v predmetnom svete, postupne čoraz viac smeroval ku geometrickej abstrakcii zaujímajúc sa predovšetkým o riešenie priestorových vzťahov v ploche. Počas môjho prvého (a žiaľ aj posledného) osobného stretnutia s Pavlom Maňkom si v rozhovore o počiatkoch svojho záujmu o geometrickú abstrakciu ešte spomenul na svojich stredoškolských pedagógov Jozefa Chovana a Miroslava Fikariho. Zrejme práve kompozičné školské cvičenia na bratislavskej ŠUV, ktorú navštevoval v rokoch 1946 – 1950, boli prvým impulzom na ceste k neskoršiemu abstraktno -geometrickému prejavu.

Konštruktér a dizajnér

Ako upozornila už Ľ. Belohradská, autorovo myslenie bolo „rovnocenne dvojdomo zakotvené vo sfére voľnej tvorby i dizajnu.5 Návrhy rôznych novotvarov, ako napríklad návrh lietajúceho “vznášadla„, alebo maketa centrálneho sídla inštitúcií európskej únie v Bruseli (2000) boli akýmsi uvoľnením umelcovej tvorivosti prezrádzajúcim jeho túžbu aspoň utopicky zasahovať do veľkých architektonických projektov. V tejto rovine sa dá jeho tvorba vnímať v kontexte utopických architektonických habitatov objavujúcich sa v umení 60. rokov. Osobité postavenie v tvorbe P. Maňku majú jeho priestorové objekty akými sú napr. Tribukus a Perfokubus z roku 1965 – perforované biele kocky, založené na hre so svetlom a tieňom. Maňka v týchto objektoch však divákovi “nepodsúva agresívnu opartovú hru, ale vytvára kontemplatívny priestor na meditáciu.“

Odborný záujem o Maňkovu tvorbu vzbudila najmä jeho účasť na bratislavských Konfrontáciách7 a jeho spriaznenosť s Klubom Konkretistov, ku ktorému sa pripojil v roku 1968. Po utlmení činnosti klubu sa vytráca zo scény a znovu vystavuje až po roku 1990. Napriek Ďalším zreteľným dôvodom je aj fakt, že svoje veci „ťažko púšťal“ a ich zverejneniu sa v podstate bránil.

• Ľ. Belohradská mu pripisuje časové prvenstvo v obrate k abstraktne-geometrickému tvarosloviu v slovenskom maliarstve po druhej svetovej vojne.Spomína prvú (neverejnú)Konfrontáciu I v ateliéri J. Jankoviča kde saprezentoval ako jediný predstaviteľ abstraktne-geometrického prejavu. BELOHRADSKÁ, Ľ./TROJANOVÁ, E.: Hranice geometrie. Petrum, Bratislava 2009, s. 240.
• Materiál bol pomerne systematicky usporadúvaný jednak samotným umelcom, po jeho smrti čiastočne jeho neterou výtvarníčkou Soňou Sadílkovou (Maňkovou).
• BELOHRADSKÁ, Ľ.: Nepovšimnutý bratislavský konštruktér Pavel Maňka vs. (nevšímavý) kurátor Jiří Valoch. In: Jazdec roč. 4/2012, s. 3.
• POHRIBNÝ, A. (ed.) Klub Konkretistov. Kant, České Budejovice 1997, s. 125.
• BELOHRADSKÁ/TROJANOVÁ, 2009, s . 240. 6 Ibid., s . 58-59. 7 MOJŽIŠ J./JANKOVIČOVÁ S.: Konfrontácie. Petrum, Bratislava 2010.