Ján Kempný

Ján Kempný (* 19. október 1912, Žilina – † 23. jún 1997, Rajecké Teplice) bol slovenský a česko-slovenský politik, poslanec Dočasného Národného zhromaždenia a Ústavodárného Národného zhromaždenia a generálny tajomník Demokratickej strany. Významnou mierou prispel k víťazstvu v parlamentných voľbách 26. mája 1946, keď DS na Slovensku získala 62,0% ku 31% hlasov pre KSS. Ešte pred februárovým prevratom v roku 1948 sa stal terčom prenasledovania komunistov a bol v politicky motivovanom procese odsúdený. Dožil sa však nežnej revolúcie, znovuzaloženia Demokratickej strany (1989) a vo februári 1990 sa zúčastnil na zakladajúcom sneme strany KDH.

Ján Kempný sa narodil 19. októbra 1912 v Žiline. Pochádzal z tradičnej žilinskej katolíckej rodiny - jeho otec Ondrej pracoval ako kováč a kolár, matka Mária bola domáca. Jeho prastrýko Ján bol významný katolícky kňaz. Právo študoval v Bratislave, Dijone, Viedni. Absolvoval 1936. Od roku 1939 bol tajomníkom Zväzu drevárskeho hospodárstva, neskôr Lesníckej a drevárskej ústredne v Bratislave. Od roku 1933 vol predseda Ústredia slovenského katolíckeho študentstva, funkcionár rôznych katolíckych spolkov.

HSĽS bola v roku 1945 zakázaná a tak početnou skupinou obyvateľstva, ktorá nemala politické zastúpenie a nebola rozhodnutá medzi dvoma existujúcimi slovenskými politickými stranami (KSS a DS), boli katolícki veriaci aj preto, že DS bola vnímaná ako strana evanjelikov (a bývalých agrárnikov). V októbri 1945 sa práve v jeho kancelárii  zišlo 16 poslancov DS a 14 z nich sa vyslovilo za vystúpenie zo strany. Kempný sa na jar 1946 v rámci DS podieľal na prípravách vzniku novej katolíckej politickej strany nazvanej pracovne Kresťansko-republikánska strana, ktorá už mala v marci pripravené stanovy. Predseda DS Jozef Lettrich však uzavrel takzvanú Aprílovú (1946) dohodu, v ktorej programovo aj personálne vyšiel v ústrety požiadavkám katolíkov a Kempný sa stal členom jej užšieho predsedníctva a jedným z troch generálnych tajomníkov (ďalší boli Miloš Bugár a Fedor Hodža). Katolíci Kempný a Bugár tak vytvárali protiváhu F. Hoždovi ako evanjelikovi. Kempný bol v rokoch 1946 – 1947 jednou z hlavných postáv slovenskej politiky, ktorý významne prispel k úspechu DS vo voľbách v roku 1946.

Od roku 1946 a najmä po prehratých voľbách v máji, komunisti stupňovali kampaň proti nekomunistickým stranám, pri ktorej argumentovali prepojením DS s bývalými ľudákmi. Komunistom sa podarilo ešte v máji v spolupráci s inými českými stranami znevýhodniť DS pri kreovaní vlády Treťou pražskou dohodou. V júli 1947 mal Klement Gottwald prejav na Devíne, v ktorom varoval pred ľudáckymi a autonomistickými tendenciami. Zakladateľ DS Ján Ursíny mu verejne oponoval. KSS v spolupráci so Štátnou bezpečnosťou kompromitovala (prostredníctvom jeho tajomníka Obucha) Ursínyho až ho donútila rezignovať 30. októbra 1947 z postu podpredsedu vlády. Paralelne sa rozbehla kauza Miloša Bugára a Kempného. Ako poslanci čelili trestnému oznámenia a 14.- 15. októbra 1947 sa v parlamente rokovalo o ich vydaní na trestné stíhanie. Československá strana ľudová a Demokratická strana sa ich zastávali, komunisti ostro agitoval v prospech vydania. Obaja nakoniec súhlasili s tým, že sa sami dobrovoľne vydajú justícii (formálne bolo podstatné, že v takom prípade by boli umiestnení v normálnej väzobnej cele, nie v zariadení ŠtB). Obaja na ceste z Prahy vystúpili z vlaku v Břeclavi a nechali sa potajomky dopraviť do bratislavského domu poslanca Valentína Matrka. Medzitým plénum snemovne rozhodlo o ich vydaní a Kempný s Bugárom následne sami došli do justičného paláca v Bratislave a dali sa k dispozícii súdu. Celkovo bolo do 14. septembra 1947 väzobne zaistených 707 osôb obvinených z protištátnej činnosti.

Bugár a Kempý boli obvinený z protištátneho sprisahania, o odhalení, ktorého informoval samotný predseda česko-slovenskej vlády V. Široký pol roka vopred (28.11.1946). Aprílová dohoda bol komunistami označená ako "pakt s ľudáctvom umožňujúci šíriť myšlienky ľudáckej emigrácie". Podstatou obvinenia bola takzvaná spolupráca so zahraničnou "protičeskoslovenskou" emigráciou, ktorú predstavovali K. Sidor (odsúdený v neprítomnosti v roku 1947 na 20 rokov) a F. Ďurčanský (skupina mladých ľudáckych činiteľov).

ŠtB vykonštruovala dôkazy na základe "vyťažovania" v Bratislave zatknutého kuriéra emigrácie R. Komanderu, ktorý sa zaviazal k spolupráci. Komadera tvrdil, že Kempný mu povedal, že podporuje Ďurčanského napriek tomu, že sa osobne nestretli.

Komunistom sa takto podarilo spojiť predstaviteľov DS so skupinami zo zahraničia, ktoré pôsobili za obnovenie prvej Slovenskej republiky. Priamo ministrom vnútra V. Noskom bola väčšina členov "protištátneho sprisahania" označená za členov alebo prívržencov DS. Dôsledkom boli organizované pouličné demonštrácie komunistických sympatizantov a následne revízie silových a politických pomerov na Slovensku, čím KS niekoľko mesiacov pred februárovým prevratom získala výraznú moc.

Pred súdom Kempný popieral vinu a do februára 1948 hrozilo komunistom, že súd ho oslobodí. Spád súdneho konania sa zmenil po februárovom prevrate. Rozsudky nad Bugárom a Kempným ​​boli vynesené 15. mája 1948. Kempný bol nakoniec odsúdený na šesť rokov za údajné spolčenie proti republike, Bugár na jeden rok. Kempný mal vtedy 35 rokov a 4 ročného syna. Stali sa tak obeťami, procesu, ktorý sám súd označil za politický. Boli prvými obeťami (spolu s ďalšími: Ľ. Obtulovič - 8r., F. Jurkovič - 7r., P. Maxoň - 7.r, J. Staško - 6r., P. Čarnogorský - 15 mes.), ktorých sa podarilo komunistom zdiskreditovať za pomoci tajnej polície ŠtB a straníckej tlače (Kempný bol očierňovaný, že bol osobným tajomníkom Sidora, že ako tajomník Lesníckej a drevárskej ústredne v Bratislave zarobil na vývoze dreva pre fašistické Nemecko, že sa nezapojil do SNP a pod.)

Historik Jan Rychlík vníma rozsudky ako relatívne mierne, pretože režim po svojom víťazstve vo februári stratil hlavný záujem na eskaláciu tejto kauzy a navyše justícia ešte nefungovala úplne zmanipulovaným spôsobom.

Konečným dôsledkom bolo, že predstavitelia DS sa dostali pod kontrolu bezpečnosti, boli strážení v bytoch a mali zakázané nadväzovať medzi sebou kontakty. Komunistom sa podarilo stranu rozbiť a "na jej troskách založiť novú Stranu slovenskej obrody" ktorú už ovládali a to tak že v máji 1948 mala už menej ako 1 000 členov. 300 tisícová bývalá členská základňa HSĽS si musela uvedomiť, že sa buď prikloní ku KSS alebo pôjde za mreže.

Postupne vystriedal väzenia v Leopoldove, Ilave, Pankráci, Jáchymove, ale aj v kameňolome v Mořinej. Z väzenia ho prepustili až v roku 1953, zvyšok produktívneho života pracoval ako robotník (zamestnanec Drevoindustria Žilina), do dôchodku odišiel v roku 1987. Právne a občiansky rehabilitovaný bol však až v roku 1989.

Dožil sa politických zmien a znovuzaloženia Demokratickej strany (1989) a vo februári 1990 sa zúčastnil na zakladajúcom sneme strany KDH. V roku 1996 mu prezident Michal Kováč prepožičal Rád Ľudovíta Štúra. Zomrel vo veku 84 rokov v Rajeckých Tepliciach, kde žil a pochovaný je v Žiline.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ján Kempný na českej Wikipédii.