František Jurišič

František Jurišič (* 18. február 1942, Nitra) je slovenský režisér animovaných filmov a vysokoškolský pedagóg.

Štúdium a začiatky

Vyštudoval na Vysokej škole technickej v Bratislave odbor architektúra a územné plánovanie. Už tu sa zaujíma o filmové umenie – návštevník filmového klubu a člen klubu MG, kde nakrúcali študentské "spravodajstvo" (občasníky a filmy určené pre domáce súťaže tvorivosti). V spolupráci s Gejzom Kendym nakrútil experimentálny poetický film o zanikajúcich častiach starej Bratislavy s názvom Plynová lampa z roku 1965. Snímka bola na súťaži ocenená. K animovanému filmu ho "pritiahli" aj projekcie snímok Normana McLarena počas Dní kanadského filmu. Po absolvovaní vysokej školy sa zamestnal vo vyštudovanom odbore a súbežne sa venoval amatérskej filmovej činnosti.

Animovaný film

Takmer všetky jeho diela vznikli (okolo 140) v dramaturgickej spolupráci s STV. Pre cyklus večerníčkov pravidelne pripravoval samostatné tituly, ale aj viacdielne seriály. Do popredia dáva pohyb, akciu a gradáciu príbehu prispôsobuje detskému pohľadu tak, aby sa v ňom dokázali orientovať. Kombinuje hru, fantáziu, jemný a láskavý humor, jednoduché rozprávanie. Animáciou deformuje a mení veľkosť, tvar, charakter protagonistov. Jeho najčastejšími spolupracovníkmi boli Koloman Leššo a Štefan Martauz. Venoval sa predovšetkým bábkovej animácii, v ktorej striedal rôzne typy materiálu. Boli ním napríklad drevo, papier, hlina, keramika, no predovšetkým plastelína. Animovanie plastelíny (tzv. claymation) bolo vtedy v rámci slovenského animovaného filmu unikátne. Jeho prvé filmy výrazne napodobňovali grotesku. Prvý animovaný pokus bol inšpirovaný obrázkom Viktora Kubala, na ktorom bolo dopravné lietadlo s latrínou na krídle. Okrem Kubala označuje za inšpiračný zdroj tiež diela Břetislava Pojara. V rokoch aktívnej tvorby pracoval na plný úväzok v animovanom štúdiu Krátkeho filmu Koliba. Od roku 1985 prednášal na Vysokej škole výtvarných umení a od roku 1993 na Vysokej škole múzických umení v ateliéri animovaného filmu. Ako animátor sa podieľal na niektorých častiach Bratislavských rozprávok(1991). S dvadsiatimi poprednými svetovými tvorcami animovaného filmu sa podieľal na vzniku spoločného filmu k storočnici kinematografie. Posledným vlastným veľkým projektom je film Ekomorfóza, kde (už ako z názvu vyplýva) ide do popredia téma ekológie a ekologickej katastrofy. Zobrazuje vývoj od rajskej záhrady až po "nektropolis". Kameramanom je Otto Geyer a animátorom Štefan Martauz. Film vznikol s podporou ministerstva kultúry a programu Pro Slovakia. Jurišič tu prvýkrát využíva možnosti digitálnych technológií a to vo zvukovej postprodukcii.

• 1975 Ako slniečku trhali zuby
• 1978 – 1984 Bol raz jeden tato (inšpirované príbehmi Tomáša Janovica, animácia papiera)
• 1979 Mona Líza (reklama)
• 1979 Flaumi I., II. (reklama)
• 1980 Champion I., II. (reklama)
• 1982 Múdre prasiatko
• 1982 Figúrky a figuríny (claymation)
• 1983 Nočná rozprávka (živý herec so svetom oživených predmetov)
• 1984 – 1991 Najmenší hrdinovia I., II. (animácia dreva)
• 1985 Kikirikí (claymation)
• 1987 Kúzelník Viktor Kubal (dokumentárny film)
• 1988 Letí, letí, tanier letí
• 1988 Videosalón Viktora Kubala (dokumenárny film)
• 1980 – 1989 Delfín Filík
• 1990 Objekty
• 1992 – 1993 Papierová Kika (animácia papiera)
• 1993 – 1994 Hlinené rozprávky
• 1993 – 1995 Zvonček a Margarétka
• 1997 – 1999 Hlinené rozprávky II.
• 1999 Filmár Rudo Urc (dokumentárny film)

• Václav Macek, Jelena Paštéková, Dejiny slovenskej kinematografie, (Martin: Osveta, 1997). 599 s. ISBN 80-217-0400-4
• Rudolf Urc: Dejiny animovaného filmu II. VŠMU Bratislava 1999. 103 s.