Anton Halko

Anton Halko (* 14. jún 1952, Rajec – † 16. máj 2010, Banská Bystrica) bol slovenský politický väzeň. Za zbehnutie zo základnej vojenskej služby ho ako 19-ročného odsúdili k 14-tim rokom väzenia. Počas väzby bol za pokus o odoslanie listu do Vatikánu odsúdený k ďalšiemu 4 a pol ročnému trestu. V Leopoldovskej väznici nakoniec strávil 17 a pol roka. Ani v čase najhorších represií 50-tych rokov nebol nikto bez prerušenia vo väzení 17 a pol roka, pretože vysoké tresty pre politických väzňov skrátila amnestia prezidenta Antonína Zápotockého. Na Antona Halka sa však nevzťahovala. Amnestia Václava Havla, na základe ktorej bolo prepustených 24 000 odsúdených, tresty odsúdeným podľa Hlavy I. za tzv. politicky motivované protištátne trestné činy len skracovala o 24 mesiacov.

Vyučil sa za frézara, no zaujímala ho aj politika, dejiny a umenie. Jeho snom bolo emigrácia do USA, ktorú poznal len z vysielania Hlasu Ameriky a Vatikánskeho rozhlasu. V roku 1972 narukoval na základnú vojenskú službu, kde sa rozhodol utiecť na západ z posádky umiestnenej blízko západných hraníc. Jeho útek sa však nepodaril. Podľa trestného zákona mu ako obyčajnému vojakovi základnej vojenskej služby za zbehnutie a pokus o prekročenie hraníc hrozili ako prvotrestanému dva–tri roky väzenia. Režim však v tom čase potreboval, v rámci tzv. generálnej prevencie, podľa vzoru stalinského prokurátora Andreja Višinského, exemplárny odstrašujúci príklad, ktorý by zastavil pokusy vojakov o útek na Západ začiatkom 70-tych rokov. Vo vyšetrovacej väzbe mu nasadili do cely konfidenta, ktorému sa zdôveril, že sa chcelnajprv dostať do Vatikánu, kde pôsobil jeho vzdialený príbuzný z Rajca, salezián Andrej Paulíni, ktorý pomohol emigrovať do USA niekoľkým Rajčanom. Vojenský prokurátor využil pri obžalobe tvrdenia tohto konfidenta, podľa ktorých sa chcel zapojiť do špionážnej činnosti proti štátu a vstúpiť do americkej armády, ktorá v tom čase bojovala proti komunizmu vo Vietname, za čo pre neho žiadal trest smrti. Obvinili ho zo špionáže a Vyšší vojenský súd v Příbrami ho odsúdil na štrnásť rokov, hoci neovládal ani cudzí jazyka nemohol ako obyčajný vojak disponovať žiadnymi strategickými informáciami. V roku 1977 sa československá vláda zaviazala rešpektovať ľudské práva a základné slobody podľa Helsinskej konferencie o európskej bezpečnosti a spolupráci. V súvislosti s tým tajne napísal list, v ktorom sa sťažoval naperzekúciu politických väzňov v Leopoldove. Správu chcel doručiť saleziánovi Paulínimu do Vatikánu, aby s ňou prostredníctvom vatikánskeho rozhlasu oboznámil verejnosť. Tento list však nasadený konfident odovzdal vnútornej ochrane väznice. Za poškodzovanie záujmov republiky v zahraničí mu súd pridal mu štyri a pol roka trestu navyše.

Na slobodu sa dostal 8. decembra 1989 a v roku 1990 bol rehabilitovaný. Po návrate do Rajca sa zamestnal ako prevádzkový zámočník. Po dvoch rokoch pri hromadnom prepúšťaní prišiel o prácu. Splnil si sen a niekoľkokrát vycestoval do Ameriky. Po sprísnení emigračných zákonov v 1997 sa ocitol v záchytnom stredisku pre imigrantov. Po pol roku vybavovania povolenia k vstupu na územie USA rezignoval a požiadal o repatriáciu na Slovensko. V roku 1998 sa zoznámil s učiteľkou Helenou, s ktorou sa oženil. Následky ťažkého väzenia sa podpísali pod jeho zdravotný stav až sa postupne dostal do invalidného dôchodku. Svoj príbeh opísal v knihe „Cesta za slobodou“, ktorúv roku 2013 vydalo vďaka finančnej podpore sponzora Svetové združenie bývalých čsl.politických väzňov.

• Anton Halko: CESTA ZA SLOBODOU

• - Zomrel bývalý politický väzeň Anton Halko